Evanjelické kolégium

Neďaleko chrámu sv. Trojice stojí budova jedného z najvýznamnejších školských ústavov a rozhodne najvýznamnejšia pamiatka na protestantské školstvo v našich kultúrnych dejinách.
O založení prešovského evanjelického kolégia rozhodli delegáti hornouhorských protestantských stavov 18. novembra 1665. V nasledujúcom roku bol položený jej základný kameň a o ďalší rok na jeseň sa začala výučba v novej škole. Kolégium nadviazalo na bohaté tradície mestskej humanistickej školy, kde popri viacerých významných osobnostiach krátky čas pôsobil i J. A. Komenský. Podľa vzoru podobných evanjelických škôl v Nemecku bolo zriadené desaťtriedne gymnázium s kurzom teológie a filozofie v najvyšších ročníkoch.
Náhlym zvratom politického vývinu v krajine po Vešeléniho sprisahaní došlo však r. 1671 k násilnému prerušeniu tohto sľubného vývinu. Budovu obsadilo vojsko, o dva roky nato ju dostali jezuiti a zriadili si v nej svoju rezidenciu. Evanjelické kolégium bolo zrušené a profesori museli opustiť mesto. Tento stav trval do roku 1682, keď Imrich Tököli ako jeho bývalý žiak obnovil činnosť kolégia. Po porážke odboja sa doňho opäť nasťahovali jezuiti. Posledné obdobie rozkvetu prežívalo staré kolégium počas povstania Františka II. Rákociho.
Po obsadení Prešova cisárskym vojskom v decembri 1710 kapitulačné podmienky garantovali síce zachovanie kolégia, avšak kráľovná Eleonóra v nasledujúcom roku prikázala evanjelikom odísť a odovzdať budovu opäť jezuitom. Počas ďalších šesťdesiatich rokov slúžila kolegiálna budova ako jezuitská rezidencia, až do zrušenia rádu r. 1773, keď sa spolu so susedným kostolom stala majetkom eráru.
Od roku 1785 prebiehala výučba v pôvodnej budove kolégia. Dôležitým medzníkom vo vývine kolégia bol rok 1804, keď získalo status dištriktuálneho kolégia, s pôsobnosťou pre územie celého Potiského dištriktu evanjelickej a. v. cirkvi.
Po páde absolutizmu a po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) nastal v 70. rokoch dynamický rozvoj školy. Kolégium sa stalo mohutným školským ústavom, združujúcim plnotriedne gymnázium, právnickú a teologickú akadémiu a učiteľský ústav.
Po vzniku Československa prestalo kolégium v predvojnovej podobe existovať. Ostalo iba osemtriedne gymnázium, ktoré si udržalo tradične vysokú úroveň. Vyučovanie bolo spočiatku dvojjazyčné, od druhej polovice 20. rokov však slovenčina úplne nahradila maďarský vyučovací jazyk.
Budova starého kolégia sa r. 1950 stala majetkom štátu. Odvtedy ju používali viaceré inštitúcie a pri nedostatočnej starostlivosti mesta a štátu postupne schátrala. V roku 1992 sa stala v zmysle reštitúcií opäť majetkom evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.
Pôvodná budova bola trojkrídlovou renesančnou stavbou s dvorom uprostred, uzavretá na južnej strane múrom so vstupnou bránou. Nad poschodím s radom renesančných okien sa týčil vysoký atikový múr s typickou štítkovou atikou. V roku 1716 spojili jezuiti už skôr nadstavané južné krídlo na poschodí so severnou emporou susedného (evanjelického) kostola. V r. 1724 celú budovu barokovo upravili. Radikálna prestavba kolégia prebiehala v r. 1867-1887 pod vedením architekta K. Benkóa. Počas nej bola zbúraná spojovacia chodba, nadstavané druhé poschodie a celá budova upravená v novorenesančnom duchu. Najkrajšou miestnosťou spomedzi interiérov je aula, kde sú umiestnené historické fondy kolegiálnej knižnice.
V roku 1908 bol na severozápadnom nároží postavený pomník obetiam Caraffovho krvavého súdu z r. 1687 spolu s pamätnou tabuľou s menami popravených.